Kľúčový problém reformy školstva

Autor: Ivan Mačura | 3.5.2012 o 9:54 | (upravené 3.5.2012 o 10:03) Karma článku: 11,62 | Prečítané:  3427x

Prečo za súčasného stavu nemôžeme od roku 1990 uskutočniť reformu školstva v SR - alebo skutočným problémom (ne)reformy boli predchádzajúci premiéri a ministri školstva. Podľa mňa stále aktuálny článok som publikoval v časopise Domino fórum, 2005, č.15, s. 14. Na blog ho zaraďujem aj preto, že nenávistné útoky na nastupujúceho ministra školstva PhDr. Dušana Čaploviča, DrSc. v SME už prestávajú mať racionálne jadro. Kritizujúci sú neschopní už asi 15 rokov navrhnúť riešenia, ktoré systémovo zmenia vzdelávanie v SR, v podstate chcú udržať súčasné status quo a zabrániť akýmkoľvek zmenám.

Jadrom problému vo vzdelávaní v SR je to, že žiaci na základných školách a študenti na stredných i vysokých školách v SR sa neučia to, čo by sa mali učiť - neučia sa, ako by sa mali učiť i tvorivo rozmýšľať a potom s využitím informácií sa existenčne uplatniť v reálnom svete euroamerickej civilizácie.

Všetky tzv. reformy školstva v SR sú dopredu odsúdené na neúspech. Reformy sa nedostali a ani nedostanú k skutočnému jadru problému.

Ignorujeme poznanie z USA, že školy sú len produktom inštitucionálneho prostredia, v ktorom pôsobia.

Skutočnými problémami v školstve v SR nie sú platy a odbornosť učiteľov, ani výška financovania škôl, ani finančné normatívy, ani to, aké percento z HDP venujeme na vzdelávanie, ani postavenie samosprávy pri riadení škôl, ani módne celosvetové meranie výsledkov „kvality vzdelávania" PISA (Program medzinárodného hodnotenia žiakov) alebo výsledky MONITORu 9, ani jednotná „nová maturita", ani tempo zavádzania informačných technológií do škôl, ani uskutočnenie iných krokov, ktorými politici a tzv. odborníci vo vzdelávaní podmieňujú zavedenie reforiem alebo ich vydávajú za reformy.

Zdroje problémov a neefektívneho vzdelávania nie sú v školách a ani v ich blízkom okolí.

Skutočným problémom, pre ktorý sa reforma školstva v SR neuskutočnila a ani v najbližšej budúcnosti neuskutoční, je fungovanie inštitúcií priamej demokracie v SR (ale napr. aj v Európe), ktoré sú nezlučiteľné s efektívnym vzdelávaním.

Samotná existencia a činnosť týchto inštitúcií je kľúčovým problémom.

Súčasný byrokratický systém riadenia štátnych, cirkevných i súkromných škôl obmedzuje ich odbornú a finančnú autonómiu.

Vzdelávanie sa riadi politikou. Na nižšej úrovni sa nachádza v rukách tzv. pedagogických expertov - sluhov politických strán a tzv. verejných záujmov.

Nekonečné hry na reformy školstva, ktoré sa hrajú od Novembra 1989, majú svojich víťazov a aj porazených.

Kto je a kto bude ďalej víťazom? Víťazmi sú tí, ktorí riadia súčasný vzdelávací systém, z neho žijú alebo na ňom verejne alebo skryte parazitujú.

Ide o hviezdnu zostavu niekoľko tisíc ľudí, ktorá každý rok rozhoduje o toku viac ako  jednej miliardy eur (napr. v roku 2011 v rozpočte SR na základné vzdelávanie bolo 676 mil. eur, na stredoškolské vzdelávanie 480 mil. eur, na vysoké školstvo 400 mil. eur) od daňových poplatníkov v SR do systému tzv. vzdelávania.

Ide: - o politické strany, ich politikov a poslancov NR SR, ktorí školám určujú ciele; -o politických  výsadkárov (minister školstva, štátni tajomníci, úradníci ministerstva a stovky ďalších „odborníkov"), ktorí slúžia ideológii alebo ekonomickým záujmom svojich strán a svoju činnosť zdôvodňujú službou tzv. „verejnému dobru"; - o Štátny pedagogický ústav, ktorý jediný „skúma" a potom totalitne určuje, „čo sa má učiť, kedy sa to má učiť a ako sa to má učiť"; - o Štátnu školskú inšpekciu so stovkami inšpektorov, ktorí kontrolujú najmä „jediný správny obsah a kvalitu vzdelávania"; - o Ústav prognóz a informácií, ktorý zhromažďuje údaje z oblasti vzdelávania; - o desiatky pedagogicko-psychologických poradní, ktoré „skúmajú a doporučujú" tzv. problémové deti do rôznych typov škôl; - o autorov a vydavateľov učebníc, ktorí majú profit z tvorby a tlače učebníc; - čiastočne o úradníkov úsekov školstva na vyšších územných celkoch a v mestách; - čiastočne o primátorov 133 miest a viac ako tisíc starostov obcí - zriaďovateľov škôl; - o (väčšinou bývalých komunistických) docentov a profesorov s totalitným myslením na pedagogických fakultách vysokých škôl v SR, ktorí „vychovávajú" budúcich pedagógov a cez nimi vytvorený akreditačný systém vytvárajú ilúziu o svojej nepostrádateľnosti; - o odborársku učiteľskú organizáciu, ktorej bossovia  „bojujú za práva učiteľov" a súčasne o svoje nemalé platy; - o novinárov, zaoberajúcich sa školstvom, ktorí na základe svojich predstáv o tzv. „dobrom školstve" a z iných dôvodov nepodporujú a ignorujú návrhy reforiem a o tisíce ďalších „pedagogických odborníkov". Mimochodom - každý odborník pedagogickej lobby stojí daňových poplatníkov v SR až 20 000.- eur ročne.

Všetci produkujú, chránia a rozvíjajú systém, v ktorom sú z ich pohľadu tzv. potrební.

Víťazi majú verejnú autoritu k nevoľníckemu donucovaniu porazených.

Skutoční užívatelia súčasného stavu - víťazi - majú existenčný záujem, aby sa súčasný systém nezmenil. Ak by sa zmenil, stratili by svoje platy, stoličky, funkcie, postavenie, zmysel života, boli by zbytoční, museli by sa začať pohybovať v neistom konkurenčnom prostredí, prestali by mať možnosť rozhodovať o toku viac ako miliardy eur ročne.

Víťazi sa opierajú o autoritu štátu, ktorý rozhoduje o financovaní, o vzdelávacích štandardoch a realizuje cez pedagogickú a finančnú lobby svoje politické predstavy o vzdelávaní.

Pedagogická byrokracia nemôže uskutočniť komplexnú transformáciu svojej podstaty.

Víťazi nemajú záujem na vytvorení skutočného konkurenčného prostredia vo vzdelávaní. V konkurenčnom prostredí by totiž neboli potrební. Kde je to len trochu možné, obmedzujú mieru slobody a autonómie škôl, riaditeľov škôl i učiteľov.

Skutočné reformy nie sú cieľom víťazov - desiatky rokov hrajú a ďalej budú hrať len svoju hru na „reformy".

Kto je porazený? Porazení a okrádaní sú bezbranní žiaci, študenti a ich rodičia i učitelia - občania, zákonmi donútení používať byrokratický systém vzdelávania, z ktorých si víťazi urobili nesvojprávnych rukojemníkov a nevoľníkov. Určujú im ciele, obsah a čas vzdelávania.

V SR je porazených asi 1 500 000 rodičov, ktorí platia dane; asi 2 000 riaditeľov a desaťtisíce učiteliek a učiteľov i zamestnancov škôl; asi 900 000 žiakov základných škôl a študentov stredných škôl, ktorých víťazi nútia učiť sa a memorovať nezmysly o minulosti, ktoré v reálnom živote v budúcnosti nebudú potrebovať. Porazení sú podnikatelia a zamestnávatelia, čiastočne primátori miest a starostovia obcí. Môžu brať len to, čo im víťazi ponúkajú. Pritom napr. malí i veľkí podnikatelia aj v SR majú výrazný záujem na zvýšení efektivity vzdelávania svojich budúcich zamestnancov.

V akom postavení sú porazení:

- rodičia a učitelia (či chcú alebo nechcú) musia platiť dane, časť ktorých štát použije aj na „vzdelávanie" ich detí;

- rodičia nemajú najmenšiu šancu ovplyvniť obsah vzdelávania a výchovu (až na cirkevné školy) svojich detí;

- deti sú asi 10 rokov zákonmi donútené „chodiť do školy";

- v triedach v neľudskom priestore asi 15 x 10 metrov sedí napchatých asi 25 detí asi 250 dní počas školského roka 6 až 8 hodín denne;

- každé dieťa má pracovný priestor asi 80 x 80 cm, v ktorom sa musí učiť počas asi  šiestich 45 minútových  hodín väčšinou bez možnosti pohybovať sa;

- každé dieťa je v škole denne vystavené stresom a iným šokom zo skúšania, písomiek, testov, ktoré vymysleli tzv. pedagogickí experti;

- po absolvovaní takéhoto encyklopedického „vzdelávania" státisíce dnešných žiakov a študentov bude v dospelosti poškodených na trhu práce v SR i v EÚ, sami sa budú musieť rekvalifikovať;

- z vysokoškolsky vzdelaných riaditeľov a učiteľov škôl politici a štátna pedagogická byrokracia urobili  nesvojprávnych jedincov, ktorí podľa predstáv a konkrétnej legislatívy víťazov nevedia riadiť školu ani učiť deti - denne ich treba kontrolovať a tzv. im pomáhať;

- zo starostov, primátorov a županov Nižňanského reforma samosprávy nútene urobila správcov zdevastovaného majetku - budov škôl a núti ich cez tzv. normatívy v nekonkurenčnom prostredí bez ohľadu na názor a protesty rodičov aj likvidovať školy;

- z podnikateľov robí subjekty, ktoré musia preškoľovať svojich súčasných aj budúcich zamestnancov alebo ako fyzické osoby sa musia preškoľovať na vlastné náklady.

Aké sú východiská z tejto situácie? Len variabilita zriaďovateľov škôl vedie k variabilite ponuky vzdelávania v školách. Len konkurenčné trhové sily poskytujú vlastníkom škôl možnosť obmedzovať byrokraciu a školám dávajú väčšiu slobodu. Konkurenčné prostredie môžu vytvoriť len slobodné, od štátnej byrokracie nezávislé štátne (verejné), cirkevné a súkromné školy, ktoré by mali medzi sebou bojovať o rodičov a študentov - o svojich zákazníkov. Ak nebudú mať zákazníkov, zaniknú.

Efektivitu vzdelávania priamo ovplyvňuje klasifikácia spôsobu míňania peňazí daňových poplatníkov. Podľa laureáta Nobelovej ceny za ekonomiku Friedmana z USA môžeme: (1) míňať svoje vlastné peniaze pre seba (vtedy máme silnú motiváciu šetriť a za peniaze dostať čo najväčšiu hodnotu napr. aj vo vzdelávaní); alebo (2) svoje peniaze míňať pre potreby niekoho iného (pričom poznáme len čiastočne, čo príjemca potrebuje); alebo (3) míňať peniaze niekoho iného - napr. daňových poplatníkov - pre seba (vtedy platí - koľko dostanem, toľko miniem a dajte mi ešte viac); alebo (4) štátni úradníci, primátori i poslanci NR SR, VÚC, mestských zastupiteľstiev a iní míňajú peniaze iných (napr. daňových poplatníkov) pre iných (napr. pre školy a žiakov). Neexistuje žiadna záruka, že štátni a regionálni byrokrati peniaze rozdelia a minú tak, aby priniesli prospech príjemcom. Túžba dostať sa k peniazom iných je totiž silná, všetci chcú získať časť cudzích peňazí pre seba.

Výdavky v kategóriách (3) a (4) korumpujú ľudí. Vládni, regionálni a pedagogickí úradníci rozhodujú, čo je dobré pre iných ľudí i ich deti a chcú riadiť ich život. Vládnuca skupina víťazov má pocity božskej moci, porazení sú v pozícii infantilnej závislosti - stávajú sa prisluhovačmi štátu.

Efektívne vzdelávanie môže existovať len vtedy, ak sám rodič rozhoduje v prvej kategórii (1) o smerovaní peňazí - aj svojich daní - do školy, ktorú si vybral pre svoje dieťa. Tok peňazí má obchádzať byrokratický systém a smerovať poštou od štátu k rodičovi a od neho priamo riaditeľovi školy. Takýto tok peňazí zatiaľ zaisťujú jedine vzdelávacie poukazy, pri ktorých všetky peniaze by mohli ísť prostredníctvom vzdelávacích poukazov priamo cez rodičov do školy a obišli by tak Ministerstvo školstva SR, VÚC i mestské a obecné úrady.

Ako treba urobiť reformu v školstve?

Bývalé vedenia Ministerstva školstva SR cez svojich politických výsadkárov neboli schopné urobiť systémové kroky, ktoré by viedli k skutočným zmenám v základnom, strednom a vysokom školstve v SR.

Systémové zmeny sa podľa poznatkov (najmä z USA) musia urobiť naraz vo všetkých  oblastiach reformovaného systému.

Ináč konzervatívne prvky aj v školstve, ktoré neboli zmenené, za 3 až 5 rokov zlikvidujú prvky, ktoré sa zmenili.

O potrebe reformy netreba presviedčať nepresvedčených, reformu treba urobiť. Politické strany by mali vytvoriť skupiny, ktoré  budú intelektuálne schopné zostaviť ciele a obsah reformy. Minister školstva by mal byť intelektuálne schopný zostaviť a potom verejne obhajovať a uskutočňovať svoju víziu reformy.

Skutočná reforma základného a stredného školstva by mala vychádzať z realizácie nasledovných princípov:

- princípu výchovy k demokracii a k rešpektovaniu ľudských a občianskych práv;

- princípu slobodnej ponuky vzdelávania škôl v konkurenčnom prostredí;

- princípu slobodnej voľby vzdelávacej cesty pre žiakov, študentov a rodičov;

- princípu financovania vzdelávania žiakov základných a študentov stredných škôl prostredníctvom vzdelávacích poukazov - mimochodom zrušenie parazitujúcich organizácií v školstve, ktoré zožerú asi 40% zo sumy na jedného žiaka a presunutie celej sumy na žiaka do škôl cez vzdelávacie poukazy by umožnilo riaditeľom škôl (a aj ministrovi školstva) okamžité zvýšenie mesačných platov učiteľov o viac ako 50 eur mesačne;

- princípu financovania aktivít vo voľnom čase cez finančné poukazy na popoludňajšiu školskú alebo mimoškolskú činnosť;

- princípu rovnosti ponúkaných vzdelávacích služieb škôl pred štátom;

- princípu prístupu rodičov a študentov k informáciám o vzdelávaní;

- princípu štátnej podpory vzdelávania občanov;

- princípu povinného vzdelávania žiakov a študentov do zákonom určeného veku.

Samozrejme nič z toho, čo navrhujeme, sa v budúcnosti v SR neuskutoční. Víťazi budú vládnuť ďalej. Kapor - parazit - si totiž nikdy nevypustí svoj bahnistý izolovaný socialistický finančný rybník. V mori konkurencie by totiž zdochol.

 

PhDr. Ivan Mačura

vysokoškolský pedagóg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Majiteľ Slotovej vily robí pre Siekela

Siekel býva v byte Nosáľa, ktorý mu predtým sám predal.

Dobré ráno

Dobré ráno: Slovensko príde o 100 miliónov eur, prečo sa tak stalo

Ministerstvo školstva čelí obvineniu.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.


Už ste čítali?