Ako Európsky súd pre ľudské práva – ECHR - porušuje ľudské práva

Autor: Ivan Mačura | 13.12.2014 o 10:44 | Karma článku: 6,74 | Prečítané:  2282x

Tak som napísal list asi 1 000 predstaviteľom Európskej únie, vládnym a iným činiteľom všetkých európskych štátov, oi. aj Verejnej ochrankyni práv v SR ombudsmanke JUDr. Jane Dubovcovej, Amnesty International v SR a ČR, prezidentovi SR a iným, ktorých zoznam si nájdete na konci listu.   

Nech sa trochu starajú aj o osudy občanov Európy, ktorí boli terorizovaní alebo vraždení počas 40-tich rokov komunistickej totality v bývalých komunistických krajinách. 

Ich všetkých trápi dodržiavanie ľudským práv – mohlo by ich aspoň trochu trápiť aj komunistickými štátmi organizované vraždenie státisícov občanov v bývalom Československu, Poľsku, Nemeckej demokratickej republike, Rumunsku, Bulharsku, Albánsku a Juhoslávii.

A teraz pre čitateľov tohto článku prikladám text listu s jednou prílohou.

 

Slovenská republika, Nitra 25.11.2014

Vážení

  • poslanci Európskeho parlamentu  WIC Allée du Printems B.P. 1024 F-67070 Strasbourg Cedex France 
  • European Court of Human Rights Council of Europe Alleé Droits de l´homme 67075 Strasbourg CEDEX France 
  • Council of Europe, F-607075 Strasbourg CEDEX France 
  • The European Commission for the Efficiency of Justice (CEPEJ) Council of Europe Directorate General of Human Rights and Rule of Law Division for the independence and efficiency of justice 

Avenue de lEurope F-67075 Strasbourg Cedex France

Vec: Protest proti porušovaniu ľudských práv v súdnom procese na ECHR Strasburg. 
         Slovenská Dreyfusova aféra 1976 – 2014.

Dňa 9.9.2014 Komora ESĽP Third Section v zložení J. Casadevall, president, A. Gyulumyan, J. Šikuta, D. Popovič, L.L. Guerra, J. Silvis, V. Gritco, judges,  M. Tsirli,  Deputy Section Registrar rozhodla o sťažnosti Milan Andrášik proti Slovensku a František Čerman a ostatní proti Slovensku (viď č. 16857/11 and 32336/11), že ich sťažnosti prehlasuje za neprípustné. 

III. Komora ESĽP vo svojom rozsudku ignorovala realitu, v ktorej v komunistickom Československu od roku 1948 do roku 1989 bolo nezákonne popravených 248 občanov,  4 500 občanov bolo utýraných vo väzniciach, 327 občanov bolo zavraždených na hraniciach, 110 občanov bolo zavraždených na uliciach v auguste 1968 a 5 občanov v auguste 1969.

Verejný príkaz na vraždenie v uliciach ČSSR, v Prahe a Brne od 19. do 22. augusta 1969 vydal 10. júla 1969 a zodpovedný zaň bol generálny tajomník KSČ a prezident ČSSR JUDr. Gustáv Husák.

Podľa rozhodnutí rehabilitačných súdov v ČSFR od roku 1990 a neskôr bolo rehabilitovaných 270 000 odsúdených nevinných občanov, asi 200 000 občanov pred komunistickým terorom emigrovalo. 

Dňa 9.7.1976 sa stratila v Bratislave v ČSSR spred vysokoškolského internátu v Mlynskej doline vo večerných hodinách študentka 1. ročníka Lekárskej fakulty UK Ľudmila Cervanová.

Dňa 14.7.1976 sa našla 25 km od Bratislavy v riečke Čierna Voda v Kráľovej pri Senci mŕtva osoba, ktorá nebola nikdy forénznymi súdnymi dôkazmi ani rodičmi úradne identifikovaná.

Na príkaz tajnej polície Komunistickej strany Československa - Štátnej bezpečnosti - bola mŕtvola údajnej neidentifikovanej osoby - Ľudmily Cervanovej - dňa 22.7.1976 spopolnená bez predchádzajúceho súhlasu rodičov, ktorým len telefonicky oznámili určený termín spopolnenia. 

Podľa oficiálnej pitevnej správy dvoch súdnych znalcov z 15.7.1976 pitvaná osoba nebola znásilnená, bolo ustálené, že na pitvanej osobe nebola vykonaná žiadna sexuálna manipulácia. 

Na pitvanej osobe nebola uskutočnená ani súlož, ani znásilnenie.

V roku 1982 prvostupňový súd ignoroval pitevný protokol z roku 1976, že znásilnenie sa nestalo. 
V roku 1983 predseda senátu JUDr. Vojtech Máder v odvolacom konaní zaznamenal, že znásilnenie sa nestalo.  Preto žiadal v úradnom liste, nachádzajúcom sa v súdnych spisoch, súdnych znalcov - lekárov o vysvetlenie (príloha 1).

Súdni znalci potom zmenili obsah pitevnej správy a po piatich rokoch od pitvy uviedli, že mŕtva osoba mohla byť znásilnená napriek tomu, že v pitevnej správe z 15.7.1976 na pitvanej mŕtvej osobe neboli nájdené žiadne stopy násilia. 

Jediný fyzický dôkaz o totožnosti pitvanej osoby, ktorý po spopolnení mŕtvoly existoval, bol povraz, ktorým bola na rukách zviazaná pitvaná zákonne neidentifikovaná mŕtvola.

V pitevnom náleze z 15.7.1976 súdni znalci konštatujú, že na súdne zaistenom dôkaze – povraze - boli zbytky kože a tuku pitvanej mŕtvoly. Tento jediný dôkaz napriek písomným protestom všetkých obvinených a ich advokátov dal úradne zničiť v januári 1988 dnešný sudca Najvyššieho súdu SR JUDr. Milan Karabín. Od roku 1985 sa pritom ako súdny dôkaz začala používať analýza DNA.

Mesiac po zmiznutí Ľudmily Cervanovej  a nájdení neidentifikovaného mŕtveho tela dal generálny tajomník Komunistickej strany ČSSR a prezident ČSSR JUDr. Gustáv Husák príkaz generálnemu prokurátorovi ČSSR JUDr. Jánovi Feješovi a prvému námestnikovi Federálneho ministerstva vnútra ČSSR Jánovi Pješčakovi, aby za každú cenu našli a usvedčili páchateľov.   

V roku 1981 po niekoľkoročnom neúspešnom pátraní policajných orgánov ZNB a Štátnej bezpečnosti – tajnej komunistickej polície KSČ - boli z trestných činov únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej obvinení Ing. Milan Andrášik, Ing. Miloš Kocúr, Ing. Pavel Beďač, Ing. František Čerman, Mgr. Roman Brázda, Stanislav Dúbravický a Juraj Lachmann z mesta Nitry. 

Počas brutálneho vyšetrovania od roku 1981 metódami, ktoré sa používali v politických procesoch v 50-tych rokoch 20. storočia v Československu bitím, vydieraním, vyhrážaním popravami obesením, psychickým terorom, využívaním spoluväzňov – kriminálnikov (aj odsúdených vrahov) prinútili komunistickí vyšetrovatelia (aj vyšetrovatelia z Prahy, ktorí vyšetrovali v nezákonných politických procesoch v ČSR v 50-tych rokoch)  k nepravdivým výpovediam.

Tieto výpovede obžalovaní neskôr pred komunistickými súdmi v roku 1982 a 1983 odvolali.

Nezákonné a nehumánne vyšetrovanie spôsobilo rozvoj nevyliečiteľnej duševnej choroby  u obvineného Mgr. Romana Brázdu, ktorý v tomto psychickom stave svedčil pred súdom v roku 1982 a 1983. Neskôr bol v januári 1990 predčasne z väzby prepustený a z ďalších súdnych konaní vylúčený.  Od roku 1983 odsúdený Mgr. Roman Brázda nesvedčil pred žiadnym ďalším súdom v ČSSR, ČSFR, v Českej republike ani v Slovenskej republike, nakoľko je po prepustení z väzenia v januári 1990 dodnes ústavným psychiatrickým pacientom.

V roku 1982 a 1983 dvaja prokurátori a vyšetrovatelia ZNB terorizovali a nútili ku krivej výpovedi ich tzv. kľúčovú svedkyňu MUDr. Vieru Zimákovú - Vozárovú, ktorá bola ako tehotná niekoľkokrát uväznená aj aj neskôr v čase, keď po pôrode kojila.

Uvedená kľúčová svedkyňa bola v čase spáchania trestného činu 9.7.1976 ako študentka 160 km vzdialená od miesta činu na 7-dňovom letnom vodáckom kurze. Kurz bol povinný pre študentov ako súčasť štúdia, oficiálne ho organizovala Lekárska fakulta UK Bratislava. O svojom pobyte na kurze študentka V. Zimáková, vyd. Vozárová, Barcíková mala zápis aj v indexe.

Korunná svedkyňa MUDr. Viera Vozárová, Zimáková pred súdom v roku 1983 svoje vynútené priznanie poprela a odvolala, za tzv. krivé svedectvo bola potom na návrh právne nepríslušného prokurátora JUDr. Milana Valašíka odsúdená Okresným súdom Bratislava na 2,5 ročné väzenie ešte pred vynesením rozsudku v Kauze Cervanová.

V roku 1982 na súde prokurátor JUDr. Milan Valašík navrhol pre troch obvinených tresty smrti obesením. 
Napriek tomu, že okrem vynútených priznaní troch z obvinených (ďalší sa nikdy nepriznali) policajné orgány nepredložili súdu jediný fyzický forénzny dôkaz, získaný počas vyšetrovania z roku 1976 aj neskôr, súd ich uznal vinnými a odsúdil na viac ako 20-ročné tresty väzenia. 

  
Po zmene politických pomerov a páde komunistického režimu ČSSR po novembri 1989 generálny prokurátor Československej federatívnej republiky podal v marci 1990 sťažnosť na Najvyšší súd ČSFR v prospech obvinených, pretože podľa Generálnej prokuratúry ČSFR boli pri vyšetrovaní v rokoch 1976 až 1983 73-krát porušené zákony Československej socialistickej republiky. 

Dňa 19.10. 1990 Najvyšší súd ČSFR v Prahe zrušil rozhodnutia komunistických súdov z rokov 1982 a 1983 a vrátil prípad na nové súdne konanie v Bratislave v Slovenskej republike.  

Krajský súd v Bratislave na Slovensku v zložení JUDr. Soňa Smolová, JUDr. Jana Serbová, JUDr. Tibor Lukáč, Ondrej Krasňan, Eva Benkovičová, zástupca Krajskej prokuratúry JUDr. Róbert Vlachovský v konaní a rozsudku zo 7.2.2003, č. Z/2 1T 36/90 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v zložení JUDr. Štefan Michálik, JUDr. Juraj Kliment a JUDr. Peter Hatala i prokurátor JUDr. Róbert Vlachovský v rozsudku, vynesenom 4.12.2006, neakceptovali rozsudok Najvyššieho súdu ČSFR v Prahe z roku 1990, ignorovali nové dôkazy a zatajené výpovede, získané advokátmi v Archíve Ministerstva vnútra SR v Levoči, archivované v 80-tych rokoch 20. storočia a výpovede nových svedkov, vylúčených z konaní v rokoch 1982 a 1983. Zároveň ignorovali zjednotené a konečné stanovisko dvoch súdnopatologických posudkov, že pitvaná mŕtvola bola sexuálne intaktná. Súdy vychádzali len z pôvodnej komunistickej obžaloby, ktorá bola a je v rozpore s fyzickou realitou. 

Všetky rozsudky všetkých súdov na Slovensku až do súčasnosti sa opierajú o skutkové predpoklady, ktoré neboli dôkazmi potvrdené.

Súdy rozhodli o vine obvinených na základe skutkového deja, ktorý nebol vôbec objasnený. 
Súdy neobjasnili okolnosti, ktoré majú význam pri posudzovaní vierohodnosti dôkazov a neodstránili rozpory, ktoré vierohodnosť a objektivitu rozsudkov problematizujú.

Ich rozhodnutia preto neboli a nie sú v súlade so zákonom. 

Z týchto dôvodov šesť odsúdených podalo sťažnosť na porušovanie zákonov na ECHR, pretože v čase komunizmu boli ich možnosti získať dôkazy totalitným systémom obmedzené.  

ECHR vo svojom rozhodnutí z 9.9.2014 napriek všetkým novo zisteným skutočnostiam tieto ignoroval tak isto, ako súdy v SR a len opakoval texty rozsudkov komunistických súdov z roku 1982 a 1983.

ESĽP neakceptoval realitu v totalitnom štáte, v ktorých komunistické súdy vynášali desaťtisíce rozsudkov, porušujúcich ľudské práva.

Ako predstaviteľov najvyšších orgánov Európskej únie a štátov Európskej únie Vás žiadame, aby ste pomohli v rámci Vašich možností naplniť spravodlivosť v tejto slovenskej Dreyfusovej afére, ktorá trvá od roku 1976 už 38 rokov.

                                                
                                                                Ivan Mačura                     občan Slovenskej republiky      

Prílohy:

  1. Žiadosť sudcu Najvyššieho súdu SSR JUDr. Vojtecha Mádera o zmenu pitevného protokolu zo súdneho spisu  sp. zn. 1 To 17/83 – s. 3210.
  2. Oficiálny preklad žiadosti sudcu JUDr. Vojtecha Mádera do anglického jazyka o zmene pitevného protokolu. 

Zaslané: 

  • všetkým prezidentom krajín Európskej únie a prezidentom európskych krajín, ktoré nie sú v EÚ,
  • 751 poslancom Európskeho parlamentu, 
  • všetkým sudcom ESĽP, 
  • najvyšším predstaviteľom vládnej a súdnej moci vo všetkých krajinách Európy, 
  • predstaviteľom siete európskych ombudsmanov, 
  • predstaviteľom Amnesty International vo všetkých európskych krajinách, 
  • niektorým vybraným svetovým, európskym, slovenským a českým médiám. 
 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Majiteľ Slotovej vily robí pre Siekela

Siekel býva v byte Nosáľa, ktorý mu predtým sám predal.

Dobré ráno

Dobré ráno: Slovensko príde o 100 miliónov eur, prečo sa tak stalo

Ministerstvo školstva čelí obvineniu.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.


Už ste čítali?